So známym som sa rozhodol vybehnúť na jeden z kopcov Malej Fatry. Po príchode do Terchovej (presnejšie do osady Štefanová) sme už z parkoviska videli pýchu Fatry, Veľký Rozsutec. Vydali sme sa smerom na „Medziholie“. Ako sme sa vzďaľovali od parkoviska,zaznamenali sme nízku oblačnosť.Z počiatku sme sa tešili, ale akonáhle začala stúpať, úsmev na tvári klesali a keď sme napokon dorazili na „Medziholie“ (1185 m.n.m.), ručička dobrej nálady sa zastavila na nule. Viditeľnosť bola veľmi slabá. Ostávala ešte hodina do západu. Rozhodli sme sa pokračovať na vrchol „Osnica“ (1 363 m.n.m.). Teplota ovzdušia klesala a zároveň nás začal bičovať ostrý severský vietor. Bol to boj (prikladám fotografiu z úseku Medziholie – Osnica).Keď sme dorazilina miesto, našli závetrie, schúlili sa a vyčkávali, čo bude nasledovať. Medzičasom sme doplnili energiu ovocím a teplým čajom. Po 45 min vystávania a prešľapovania na mieste sme sa rozhodli že sa na fotenie vykašleme a pôjdeme domov. Mali sme už zbalené takmer všetky veci, keď sa niečo zmenilo. Vietor zosilnel. Tu a tam bolo vidieť modrú oblohu. A tak sme si povedali, že ešte počkáme. Asi o 10 minút neskôr nastal zlomový okamih a na pár minút vykuklo slnko.(Bolo 15:54:55) V priebehu pár minút sa mi podarilo zhotoviť 5 snímok a toto je jednou z nich, nazval som ju preto „Bod zlomu“. KenRockwell kedysi skvele poznamenal. Na najvyššej úrovni je fotograf, ktorý nemusí mať najnovšiu, ani najdrahšiuvýbavu, ale fotograf, ktorého jedinou potrebou je svetu dať niečo z toho, čo cíti, vidí. Použije k tomu akýkoľvek fotoaparát, pretože práve to je podstatné, niečo prostredníctvom fotografie zdeliť, vytvoriť emócie a dojmy. V krajinkárskej fotografií sa človek nemôže spoliehať na predpovede počasia. Počasie je veľmi vrtkavé a obzvlášť na horách, preto, treba byť pripravený na všetko. Človek musí čakať do posledného momentu, kým sa rozhodne to vzdať a možno práve vtedy, príde váš „Bod zlomu“.