Ľudmila Podjavorinská - Jožkov Žart Jožko veľký umelec, majstrovskú raz spravil vec, podarenú velice: panáka toť z tekvice. Oči vám mal ani vrah, zuby škeril, že až strach, keď v ňom sviecu zažal, tak strigôň to bol a či drak ? Čo s ním teraz? „Miško, čit! Niekoho ním postrašiť, dať ho niekam, chu – chu – chu, ktosi zvýskne od strachu!“ A keď bolo k večeru, ta ho dali, ta veru, pre najväčšiu premávku susedovcom na lávku a lapaji premilí pod lávku sa ukryli. Ide tetka uličkou, nesie konvu s vodičkou, zamyslená, v prestávke, zastane si na lávke. Zrazu pozrie … Preboha, aká to tu stonoha? Oči to má, zuby, nos - „Rata, ľudia, svetlonos!“ Skríkne – praští konvicou, letí naspäť ulicou... A pozrite na tých dvoch - oba mokrí ani doch.